Smrteľnosť

Už dávno tu nie je,

no ja prestala som veriť v čas,

mám pocit,

že ešte stále sa smeje,

z mojich melancholických fráz.

V poryvoch vetra,

počujem niečie kroky,

tí, ktorí kedysi boli oni,

zostali z nich meniace sa listy, stromy,

drahí moji, odpočívajte v pokoji.

A za niečie slová, činy,

prekračujeme stále hranice,

od vtedy prešli minúty, roky,

žili sme s vinou aj bez viny,

no raz otvoríme dvere poslednej stanice. 

Ja stojím pri aleji stromov,

vdychujúc jeseň do pľúc,

pri spomienke na tých,

čo žili v kohosi domoch,

s ťažobou v srdci sa ani len nehnúc. 

Dotýkam sa padnutých listov,

už zmenili farbu a tvar,

dotýkam sa tých,

ktorí kedysi boli oni,

no už sú len spomienky,

poryvy vetra 

a úryvky takmer zabudnutých fráz.