...pretrela si oči a zahľadela sa na izbu, ktorú zdobil fialový orgován. Vdýchla jeho vôňu a zadržala dych. Zatvorila oči a počítala. Jeden. Dva. Tri. Otvorila ich. Nič sa nezmenilo. Stále sa nachádzala v priam nebesky čistej izbe posiatej kvetmi orgovánu, ktoré dráždili jej čuchové bunky. Konečne sa úplne prebrala, odsunula prikrývku a po špičkách prešla ku dverám, ktoré viedli do záhrady, do sveta. Dvere sa nevzpierali jej zovretiu, povolili. Vyšla von v nočnej košeli a zadívala sa na zelenú trávu pokropenú ešte stále drobnými kvapkami rosy. Zahľadela sa na bezoblačné nebo a vdýchla ničím neskazený vzduch. Zastonala. Niečo jej chýbalo. Dievča si žilo na svojej planéte Zem ako malý Princ na svojej. Ibaže on mal svoju kvetinku, o ktorú sa mohol starať a dievča bolo samé. Nepoznalo iných ľudí, pretože iní neexistovali. Len ona. Niečo jej chýbalo...
Občas sa zátvorkujeme v stereotype a to ma často desí, no keď som si prečítala pasáž z Anny Kareniny, v ktorej autor opísal manželstvo a hádky medzi novomanželmi, všednosť sa zmenila na výnimočnosť. Prepáčte mi, ak som to pocítila v tých pár riadkoch len ja, ale ukázalo mi to, že rutina neexistuje, existujú len zle použité slová, ktorými denné raňajkovanie alebo holenie, stráca na výnimočnosti. Veď nie nadarmo Somerset Maugham povedal: ,,V každom holení je obsiahnutá filozofia.“ Samota, čo sa zdá ako bežné rozpoloženie duše som opísala už ja, ako pocit, keď sa človek cíti natoľko stratený, že si pripadá, akoby žil sám, opustený niekde na nejakej planéte, neuvedomujúc si, že je ľudská bytosť alebo čo tento pojem vôbec znamená.
Nehovorím len o stereotype, hovorím aj o ľuďoch. Nezabúdajte na svoju výnimočnosť a nedávajte vaše osobnosti, činy alebo aj bláznovstvá do zátvoriek, pretože niekedy stačí nájsť len tie správne slová.
