Do malej izbietky, ktorej všetky štyri steny boli namaľované špinavo- bielou farbou, Ivana skorej sotili ako voviedli. Chlapec sa podvedome skrčil a skôr než sa stihol spamätať, dvere za ním sa s ostrosťou britvy zabuchli.
Podlaha, z ktorej sa ešte stále nepozviechal, ho nepríjemne chladila. Zatvoril oči a napokon ich opäť otvoril. Snažil sa dýchať pravidelne a prehltnúť prvé známky stiesnenosti.
Pomaly vstal a rozhliadol sa okolo seba. Nebolo možné spraviť ani len krok navyše. Po jeho pravici sa črtala jedna dvoj- posteľová lóža, na druhej strane druhá. V jednej chvíli ho obomkol silný, nepríjemný pocit skľúčenia. Cítil, že sa v tejto malej izbietke dusí. Chcel si pretrieť oči, no namiesto toho si špinavé ruky utrel o nohavice, čím ich zbavil špiny z podlahy.
Zhlboka sa nadýchol a sadol si na kraj jednej z postelí.
,,Kšá,“ chlapec sa v sekunde postavil a obrátil sa na nepríjemný sykot.
Nič nehovoril, len tam tak stál, pokým si ho obzeral nejaký čudne pokrútený starec.
Chlapca si premeral od hlavy až po päty. Všimol si drobnú jazvu pri ľavom uchu, ktorá si razila cestu až na krk a tam zanikla. Muža zaujali najmä chlapcove nevinné oči, ktoré akoby v sebe ukrývali množstvo bolesti i ľahostajnosti zároveň. Inak bola tvár celkom obyčajná, ba priemerná. Takisto i postava nebola ničím výnimočná. Črtal sa pred ním mladý, utrápený zjav, ktorého pomaly vysával akoby sám život a ťažoba nerestí mu mierne krivila chrbát a pridávala mu na veku.
Po dôslednej prehliadke vystrčil tvár tak, aby ju mohol posúdiť i mladík a povedal: ,,Vrchná posteľ je voľná, na tvojom mieste by som si viacej nikdy nesadal na cudziu, pretože tu sa nachádzajú oveľa tvrdšie oriešky ako som ja.“ Po krátkom monológu sa muž obrátil na druhý bok a tváril sa, že spí. Pravdepodobne očakával, že ho chlapec bude chcieť prerušiť a vyzvedať o tunajších pomeroch, ale mladík mlčal. Starca, ktorý v tomto živote nemal mnoho príležitostí na rozptýlenie, to očividne mrzelo. Rozhodol sa teda, že chytí mĺkvu konverzáciu do vlastných rúk.
,,Začo sedíš?“
Chlapec neodpovedal. Starec si pomyslel, že mládenec už dozaista vyliezol na posteľ a zaspal. Otočil sa teda na druhú stranu, aby preveril svoj odhad. Zostal prekvapený, keď videl mládenca stáť na tom istom mieste a smutnými očami hľadieť na zamrežované okno.
,,Mlčanie ti neprinesie šťastie. Tu musíš vedieť komu odpovedať.“
Chlapec sa konečne pozrel na muža: ,,Volám sa Ivan Stachov. Odsúdili ma za kradnutie.
Starec sa tváril zadumane. Niečo si šeptal a zároveň vyratúval na prstoch: ,,nepokradneš. Siedme Božie prikázanie,“ muž sa zádrapčivo rozrehotal, ,,budem ťa volať Sedmička.“
,,Na tejto bunke sme len my dvaja?“
,,Ostatní dvaja sú na dvore, v tomto čase je vychádzka.“
,,Vy nemáte vychádzku?“
,,Povedzme to tak, že ja tu mám tak trocha nadštandardné postavenie. Niečo ako stály zákazník. Prvýkrát sedíš?“
,,Prvý.“
,,Daj si dole košeľu.“
,,Prosím?“
Muž sa opäť zachechtal a na ukážku si sám vyzliekol svoju. Ivan zostal ohromený. Muž bol od pol pása hore, celý potetovaný. Na jeho pokrčenom a zvráskavenom tele sa skveli rôzne obrazce. Po oboch jeho ramenách mu liezli dva chlpaté pavúky. Na celom jednom ramene plávala loď, ktorú topili mohutné vlny. Avšak hruď chlapca zaujala najväčšmi: ,,Prečo máte na prsiach vytetovaného Stalina?“
,,Pretože prvýkrát ma zavreli počas zlatého socializmu, a tak povediac sa prerátali, keď ma chceli zastreliť,“ muž si ukázal na srdce, ktorého kožu zdobila podobizeň Stalina, ,,nestrieľali by predsa do súdruha?“ muž sa opäť zachechtal.
