Ukrajina nezabúda

Autor: Bogdana Micovčinová | 9.8.2014 o 0:37 | Karma článku: 11,80 | Prečítané:  3835x

  ,,Protesty sme začali my, študenti univerzity Ivana Franka v Ľvove. Bolo to v čase, kedy sme sa dozvedeli, že Janukovič nechce podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Vyšli sme pred univerzitu a protestovali v čase, keď o majdane v Kyjeve nebola ani zmienka. Náš dekan, rektor, pedagógovia nás podporili. (v tomto období bol rektorom prof. Ivan Vakarčuk, otec slávneho, ukrajinského speváka a frontmana skupiny Okeán Elzy- Vjačeslav Vakarčuk)

Vyhlásili sme meetingy bez hraníc, nešlo už len o fakultu žurnalistiky, ale o celú univerzitu. Každý deň sme s plagátmi v rukách kráčali po ukrajinských uliciach najukrajinskejšieho mesta v Ukrajine, Ľvove.

  V tomto období bol ministrom školstva Dimitrij Tabačnik, ukrajinofób, ktorý zrezával školám financovanie, bolo to v čase, kedy Janukovič nechcel podpísať asociáciu. Nespokojnosť vrcholila. Všetko zlé sa spojilo do jedného.

  Paralelne s našimi protestmi, v Kyjeve vyrástol majdan. Za otca prvých udalostí sa považuje Mustafa Nayem:  “If you really want to do something, don’t just ‘like’ this post. Let’s meet at 10:30 p.m. near the monument of independence in the middle of the Maidan.”

  Vytvoril sa aj ľvovský majdan, no ľudia si uvedomili, že ak chcú niečo zmeniť, musia ísť do Kyjeva. Nevyhnutne sme potrebovali ukázať, že nežartujeme a máme záujem. Mnoho ľudí nám neverilo, po oranžovej revolúcií stratili nádej. Staršia generácia tvrdila, že nič nezmôžeme, sme len naivní a nič nevieme o skutočnom svete...

  ...no prišiel jeden krásny deň, kedy sme sa rozhodli cestovať do Kyjeva. Vzala som si so sebou teplé veci, bola zima a padal mokrý sneh.

  Prišla som v čase, kedy posielali autobus do Kyjeva, lenže problém bol ten, že autobusy zastavovala cestná polícia, aby zabránila masám prichádzať do Kyjeva a protestovať. Oficiálny čas odchodu bol 21:00, no napokon sme vycestovali o 2:00, kvôli dokumentom a povoleniam, všetko bolo sprevádzané vyhrážkami.  

  Hovoril sa taký žart, ak by nás zastavila cestná polícia, máme povedať, že cestujem na svadbu. Taktiež sa šírili informácie, že cestná polícia prepichuje kolesá.

  V čase, kedy nás zastavili, som spala, no kamaráti mi povedali, že nám pomohla cestná kontrola.( zoskupenie právnikov, ktorí cestovali s autobusmi do Kyjeva a dohliadali na to, aby polícia svojvoľne nemohla obchádzať zákon.)

  Konečne sme dorazili do Kyjeva, kde vyrástli dva majdany. Jeden z nich bol politický a na druhom sa zlučovali tí, ktorých nádej v politikov sa rozplynula v oranžovom dyme.

  Vytvorili sme parád a naše kroky viedli k prezidentskému kabinetu, tu sa spojili oba majdany, no v tomto čase dorazil berkut. Vo vzduchu bolo cítiť štipľavý slzný plyn. Začali sa bitky, mňa priatelia pritisli k stene, aby sa  mi nič nestalo. To bola moja prvá skúsenosť s kyjevským majdanom.

  Dohodli sme sa, že sa vrátime, keď nadíde deň podpísania asociácie.

  Noc 29. 11 na 30.11 som trávila na majdane spolu s mojimi priateľmi. Tichosť noci kontrastovala so zvukom gitary sólistu skupiny Sky. Odišiel a my sme sa opäť započúvali do prítomnosti. O 4:00 ľudia mali spievať národnú hymnu Ukrajiny.

  ,,Angelika, zober si ruksak, zaspievame hymnu a pôjdeme do officu spať,“ oznámili mi moji chlapci, kamaráti. Okolo štvrtej prišlo obrovské auto s jedličkou. Prikázali nám, rozísť sa, aby mali dostatok priestoru na prevoz stromu. Rozostúpili sme sa. V diaľke sme zahliadli čierny roj berkutu, ktorý sa k nám približoval. Akoby z nikadiaľ sa ozval hlas, ktorý nám prikázal, len stáť. Berkut mal ,,len“ chrániť jedličku ako štátne vlastníctvo. Chlapci cítili, že sa blíži niečo zlé a prikázali nám, dievčatám, aby sme sa ukryli pod stelu, zatiaľ čo oni vytvorili kruh okolo nás ako živý štít, ktorý nás mal ochrániť.

  Berkut bol silnejší, roztrhol štít a vrhol sa na nás.

  Pamätám sa ako ich ťažké údery dopadali na moje ruky a nohy, aby som padla, aby ma mohli strčiť do auta a potom odviezť niekam do stratena. Mala som šťastie, v diaľke som zazrela spolužiaka.

  ,,Dima,“ zakričala som. Rozbehol sa za mnou, strhol ma  a ťahal za sebou. A potom som už len bežala. Utekala som tak, že som necítila zem pod nohami. Strhli sme zo seba stužky a vlajky, všetku ukrajinskú symboliku, aby sme nevzbudzovali podozrenie. Ešte sme stihli zakričať mladému páru na prechádzke, aby utekali, pretože berkut mohol pokojne ublížiť aj im.

 

  Po týchto udalostiach som starkej prisahala, že sa tam nevrátim, o dva dni som bola opäť v Kyjeve, ale už ako volenter, žurnalista..."

 

Príbeh rozpráva Angelika Savinska, moja kamarátka, no v prvom rade dievča, ktoré nezabudlo veriť v spravodlivosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?