Rozhliadam sa okolo seba, potrebujem zachytiť každý okamih. Je to tu skutočne nádherné. Staré budovy, drobné kaviarničky, z ktorých sa predierajú tóny hudobníka a jeho saxofónu. Som šokovaná, keď v pomalej skladbe muzikanta rozpoznám Bon Joviho skladbu It s my life. Znie to inakšie, pomalšie, mystickejšie. Vidím stánok s cukrovinkami a moje zmysly dráždi karamel. Niekde v diaľke začujem ako udierajú zvony ukrajinskej cerkvi. Koľko môže byť hodín? Pozriem na hodinky a vidím príjemné nekonečno plus- mínus niekoľko minút. Davmi turistov sa prediera korpulentná mníška a keď prejde popri staručkej budove zarastenej zeleným brečtanom, na ktorom vrchu sa skvie kamenná Panna Mária, prežehná sa, vzhliadne k nebu a pokračuje v ceste. Nachádzam sa na mieste, v ktorom stratiť sa je požehnanie, nie prekliatie. Nachádzam sa v Ľvove.
Sedím na fontáne a drobné kvapôčky mi chladia chrbát. Pozorujem človeka, muža, tuláka, ktorý sa blíži k fontáne so železnou tyčou, zakrivenou na konci. Tuším, čo sa chystá urobiť, no i napriek tomu ho so záujmom sledujem. Tyč ponoril do vody a zakriveným koncom z nej vyberá drobné.
,,Prečo to robíte?“ muž hľadí na muža.
,,Vyberám drobné.“
,,Ale prečo? Vy nerozumiete, že ľudia tam hádžu drobné pre šťastie, preto aby sa sem vrátili?“ muž v obleku je značne pohoršený. Vyzerá tak, že moralizovanie je jeho chlieb každodenný.
,,Nemám prácu.“
,,Tak namiesto okrádania ľudí o ich drobné, radšej by ste vyčistili túto fontánu.“
,,Dôchodcovia mi zobrali prácu...“ len muž, hľadí na muža v obleku bez záujmu, takmer apaticky.
Ak ste hodili drobné do hoci ktorej fontány na svete pre šťastie alebo opätovný návrat na miesto a chceli by ste sa tam vráti, ale kvôli nehmatateľným nepriazňam osudu vám to nie je umožnené, myslíte na zberačov drobných, zlodejov šťasteny.
To miesto sa nazýva Ľvov, to miesto sa nazýva svet.